Navigácia

Obsah

História

 

Prvá doložená listina o Dolnom Hričove je z roku 1208. Nitriansky župan Tomáš listinne potvrdzuje vlastníctvo biskupa RYZOIA ( Ryčou – odtiaľ pochádza názov obce) tohto územia. Listina vymedzuje hranice územia.

Z archeologických nálezov sa dozvedáme, že územie obce bolo osídlené už v predhistorickej dobe (v roku 1961 pri železničnej stanici bol nájdený sekeromlat a na rozhraní Dolného Hričova a Ovčiarska desiatky bronzových vretien). Kosti, črepiny, časť žeriavu, sú svedectvom osídlenia z doby pred Veľkou Moravou. História obce je úzko spätá s hradom. Spolu so Súľovom a Lednicou patrí hrad Hričov k najmenším slovenským hradom. Jeho prvým historickým majiteľom bola katolícka cirkev. Počas jej správy hradu došlo ku kolonizácii územia. Hrad neskôr prechádza z rúk do rúk na striedanie: z rúk kráľa do rúk šľachty a opačne. Stáva sa z neho sídlo lúpežných zbojníkov. Posledným majiteľom hradu Hričov bol Jozef Esterházy, majiteľ bytčianskeho panstva.

Začiatkom XVIII. storočia hričovský hrad vyhorel, stratil svoju obrannú funkciu, a – spustol. V súčasnosti je z hradu zrúcanina. Stále však láka turistov. V okolí hradu obyvateľ Hričova Martin Kabašta vyhĺbil viacero jaskýň, do ktorých sa možno ukryť pred nepriaznivým počasím.

V roku 1556 je v obci postavený kaštieľ, slúžiaci ako mýtnica. Starobylý kostol z prelomu XIII. a XIV. storočia nesie znaky románskeho a gotického štýlu.

Raný aj neskorý feudalizmus – to bolo vždy jarmo svetskej i cirkevnej vrchnosti, ktoré „dovolili zrušiť poddanstvo“ až o storočie neskôr ako vo vyspelých európskych štátoch. Vojenské výpravy Turkov a Tatárov, protihabsburgské povstania uhorskej šľachty proti cisárskej Viedni až do konca XVIII. storočia vydrancovali obce, zničili úrody, kopytá ich koňov „rozorali“ ornú pôdu. Počas piatich storočí nebolo v tejto krajine pokoja. Len 150 rokov relatívneho mieru (po porážke Turkov a vyhnaní kuruckých vojsk z územia Slovenska) umožnilo aký – taký pokrok a pokojný život občanov, život bez drancovania a prenasledovania a útekov do hôr.

Ľudia potom, čo mohli odísť zo svojich bydlísk, hľadali nové usídlenie aj za cenu klčovania a vydobytia kúskov pôdy na nových územiach Slovenska, nie tam, kade po stáročia prechádzali drancujúce vojská. K takýmto podmienkam života sa pridávali cholery (1831), záplavy a povodne, neúrody, požiare (napríklad v roku 1921). Treba vysloviť obdiv generáciám potomkov prvých osídlených Slovákov, ktorí dokázali prežiť tieto kruté podmienky životnej existencie.

Dolný Hričov po roku 1918 zažil oslobodenie spod maďarského útlaku a jazykovej nadvlády. Začal hospodársky rozvoj, kultúrny rozvoj, slovenčina v školách, rast vzdelania. To všetko zastavila veľká hospodárska kríza po roku 1929. Po roku 1936 dochádza k rastu životnej úrovne obyvateľstva napriek zaostávaniu Slovenska za Českými historickým krajinami (zásluhou českej politiky voči Slovensku). Onedlho však začína nová apokalypsa – druhá svetová vojna. Vznikol síce Slovenský štát, ale pod patronátom hitlerovského Nemecka. Dolný Hričov prežil aj totalitný štát za komunistickej éry so všetkým sprievodnými javmi – nielen pri výstavbe nových budov, zakladania JRD, združstevňovania, rozvoja školstva a kultúry, ale aj prenasledovanie cirkví, kňazov, nepohodlných ľudí; nielen práca pre všetkých ľudí (neveľmi platená) ale aj vláda jedinej strany, neznášajúca odporcov a kritikov.

V súčasnosti patrí obec Dolný Hričov medzi najvyspelejšie obce žilinského okresu. Má vybudované inžinierske siete, je plynofikovaná, dokončila sa výstavba obecného vodovodu a kanalizácie ( čo bola v rozpočte obce najväčšia položka), obec má svoje zdravotné stredisko, zubára, plne organizovanú základnú školu; do nej chodia žiaci aj z okolitých dedín. Obec dnes vytvára priaznivé podmienky pre podnikanie, pre živnostníkov, aj väčšie podnikateľské subjekty.

Najstaršou zachovalou budovou v obci je rímsko-katolícky kostol z XIII.-XIV. storočia. Presný rok stavby sa nezistil. Kostol i faru dali pravdepodobne postaviť prví majitelia hričovského hradu. Kostol nesie znaky románskeho aj gotického slohu. Pôvodný kazetový strop bol v neskorších rokoch požiarom poškodený a nahradený klenbou. Kazetový strop bol vyšší ako terajšia klenba. Dôkazom sú zvyšky vnútorných malieb ktoré sa zachovali nad klenbou na povale. Maľby boli čiastočne zreštaurované v roku 1964. Podľa odborníkov tieto maľby pochádzajú zo XIV. storočia. Sú to fragmenty väčších kompozičných celkov, veľkých obrazov, ako: Posledná večera, Nanebevstúpenie Krista, Kristus na Mangorle, a pod. Zachovali sa iba horné časti fragmentov. Ostatné časti boli zakryté neskoršími nátermi. Okolo kostola sa pochovávalo, pod podlahou kostola bola hrobka, v nej pochovávali hradné panstvo. Stopy po hrobke boli nájdené pri oprave kostola v rokoch 1947–48. Vchod do hrobky bol zamurovaný. Na vonkajších múroch kostola sú vyryté kratšie latinské texty, maľované dvojkruhy s krížom, v medzikruží sú mená zomretých, ktorí boli popri kostole pochovaní. V XIX. storočí prechádza kostolná budova niekoľkými zmenami. V r. 1827 dostáva kostol kamennú obkládku na rohoch. Jej časti sa zachovali dodnes. V r. 1820 sa porušuje predtým renesančná úprava kostola prístavbou bočnej lode do kríža.Najpozoruhodnejšou pamiatkou, ktorá sa dosiaľ v kostole zachovala, je gotická klenba nad hlavným oltárom. Veža kostola je v pôvodnom tvare, postavená v románskom slohu. Pri opravách v rokoch 1960-62 bol obnovený románsky oltár oproti hlavnému oltáru. Na pôvodnom oltári bol nápis z roku 1576. Kostol je zasvätený pamiatke sv. Michala. Z príležitosti vysviacky sa dosiaľ zachovala pamiatka: každoročné Michalské hody.

Druhou najstaršou budovou je bývalý kaštieľ, postavený v XVI. storočí. Budovu dali postaviť hričovskí hradní páni, ktorí vyberali i mýto od furmanov a kupcov. Postavil ju staviteľ talianskeho pôvodu Ján KILIÁN, ktorý postavil aj Bytčiansky zámok. Bol zreštaurovaný. Slúžil verejnému záujmu (MNV, osvetová beseda, a pod.)

Súhrn pamiatok v obci a blízko obce Dolný Hričov:

obec Dolný Hričov

  1. Zrúcanina Hričovského hradu (z XIII. storočia)
  2. Rímsko-katolícky kostol z prelomu XIII. a XIV. Storočia, má znaky románskeho a gotického štýlu. Dali ho postaviť majitelia hradu;
  3. Zachované časti výzdoby chrámu: gotické maľby (Posledná večera, Nanebevstúpenie Krista). Klenba nad hlavným vchodom je najvýznamnejšou pamiatkou v celom areáli. Kostol prešiel zmenami, v roku 1820 bola narušená jeho románska podoba bočnou loďou do kríža;
  4. Vnútorné maľby na stenách boli zreštaurované významným slovenským výtvarníkom Vincentom Hložníkom a dnes maj nevyčísliteľnú hodnotu;
  5. Cintorín okolo kostola a krypta, kde sú pochovaní hradní páni patrí k významným pamiatkam nielen v obci; Kostol je zasvätený svätému Michalovi;
  6. Kaštieľ z roku 1556 je druhá najstaršia budova obce. Jedno poschodie pod kláštorom je priechodom; tu sa vyberalo mýto. V bašte kláštora sídlil mýtnik a ozbrojená stráž. Začiatkom XX. Storočia od majiteľa baróna Poppera odkúpilo budovu urbárne spoločenstvo. Upravili ju, aj opravili ju. Neskôr budova slúžila ako kino, kancelárie, agitačné stredisko. V súčasnosti ( až do výstavby kultúrneho domu( v nej bolo umiestnené obecné kultúre stredisko, ústredňa slovenských telekomunikácií. Urbárne spoločenstvo. Priechod cez budovu bol zrušený už na začiatku XIX. storočia. Historická podoba tejto budovy – jej podoba sa nachádza na maľbe Pavla Midulu na stene obecnej knižnice. Budova bývalého kláštora je zaradená medzi celonárodné kultúrne pamiatky.
  7. Hričovská skalná ihla neďaleko obce je chráneným prírodným útvarom;
  8. Hrad Súľov
  9. Súľovské skaly.

Peter Víťazoslav Rovnianek

RovnianekNarodil sa 27. júna 1867 v Dolnom Hričove. Absolvoval dedinskú školu v rodnej obci, tri ročníky Gymnázia v Žiline, jeden ročník Gymnázia v maďarskom Jászbberénye. Potom pokračoval v štúdiu na Gymnáziu v Nitre, kde po absolvovaní dvoch rokov filozofie a zložením skúšok zo 7. a 8. ročníka ukončil gymnaziálne štúdium vyznamenaním pri maturite. V roku 1886 vstúpil do kňazského seminára v Pešti. Ako v gymnáziu, tak aj pri štúdiu teológie vynikal v prospechu a skúšky zložil vždy ako "primus eminenter". Nemohol sa zmieriť s tvrdou skutočnosťou, že sa študenti Slováci ani súkromne nemohli vzdelávať vo svojom rodnom jazyku a literatúre a tak sa pripraviť na svoje budúce pôsobenie medzi svojimi rodákmi. Rovnianek neskrýval svoje národné povedomie a príslušnosť k Slovákom. V snahe sprístupniť knižnicu slovenských autorov a slovenskú literatúru zriadenú pre študentov pripravoval spolu s priateľom a kolegom zo štúdia Andrejom Bielekom z Rakovej petíciu za otvorenie knižnice. Táto pripravovaná akcia pobúrila ich maďarských spolužiakov ako i predstavených seminára a Rovnianka s Bielekom vylúčili nielen zo seminára ale i zo všetkých vysokých škôl v Uhorsku. Po odchode zo seminára dňa 30. mája 1887 dostali zvláštne povolenie ukončiť učebný rok. Po úspešnom absolvovaní skúšok odchádza do Kláštora minoritov v Rakúsku, kde mu bola poskytnutá možnosť študovať na univerzite v Štýrskom Hradci. Tu sa zdokonalil v nemčine a francúzštine.

V júni 1888 zomiera následkom zranenia Rovniankov otec, syn Peter sa však domov vracia až po jeho smrti. Začiatkom augusta sa konali matičné slávnosti v Martine, ktorých sa Rovnianek zúčastnil s túžbou poznať osobne predákov Matice - Mudroňa, Vajanského, Dulu, Škultétyho, Halaša a i...

Nadchnutý ovzduším Martina sa odoberá do Ameriky. Na pôdu Spojených štátov vystupuje dňa 5. septembra 1888 z nemeckej lode Adler. Stáva sa žurnalistom - redaktor časopis "Nová vlasť", prekladá, píše príspevky do Katolíckych a Národných novín, zaviedol do Amerikánskoslovenských novín namiesto východoslovenského nárečia spisovnú slovenčinu, od roku 1901 vydával Slovenský denník, ktorý bol prvým slovenským denníkom v Amerike, humoristicko - satirický časopis Rarášek, literárny časopis Maják a hospodársky časopis Slovaktownske hlasy. Taktiež vydával slovenské kalendáre, beletriu a dokonca i náučne - popularizačné práce - "Národ a národnosť", "Dejepis Slovákov od najstaršej doby do dnešných časov". Jeho zásluhou bola verejnosť informovaná o Slovákoch a to predovšetkým článkami, ktoré o Slovákoch písal v časopise "The Emigrant" a brožúrkou "Kto sú Slováci", vydanou v roku 1893. Väčšina článkov bola písaná v národnom duchu, poučné, výchovné, bez milosti krešúce odrodilstvo, odnárodňovanie a "maďarónstvo" u Slovákov. Ostro kritizoval maďarizáciu a zásah vlády proti Slovákom, čo sa dovtedy nikto neodvážil. Pochopiteľne týmto pobúril proti sebe nielen vládu v Uhorsku, ale aj v Amerike žijúcich Maďarov a odrodilcov Slovákov.

V roku 1890 založil Slovenský spolok budovaný v čisto národnom duchu, bez rozdielov náboženského presvedčenia. O rok neskôr založil Spolok slovenských žien - Živenu. Bol spoluzakladateľom Matice Slovenskej v Amerike a aktívne sa zúčastnil aj pri zakladaní Slovenskej telocvičnej jednoty Sokol a Slovenskej ligy. V roku 1907 ho ruská vláda vymenovala za svojho vicekonzula v Pittsburgu. Zároveň sa v tomto roku oženil v Pittsburgu s Almou Meyer.

Ďalšou významnou udalosťou v živote amerických Slovákov bolo založenie Ústredného slovenského národného výboru v New Yorku 17. októbra 1905.

Ako prvý reagoval na krivdu, ktorá sa stala v roku 1910 pri sčítaní ľudu. Slovenských vysťahovalcov zapísali do rubriky "Hungarians", čo sa hlboko dotklo ich národného povedomia. Rovnianek zvolal do Pittsburgu 7. marca 1910 predstaviteľov národných časopisov slovenských, chorvátskych, slovinských, rusínskych a spoločne sa dohodli, že vytvoria delegáciu do Washingtonu, ktorá následne americkému prezidentovi predniesla návrh na zmenu sčítacích hárkov. Boli natoľko presvedčiví, že americký prezident napriek tomu, že sčítacie lístky už boli vytlačené, návrh podpísal.

P. V. Rovnianek svoje mimoriadne schopnosti uplatnil aj v ekonomickej oblasti. Založil prvú slovenskú notársku kanceláriu na pomoc prisťahovalcom, ktorá vystavovala cestovné pasy, vybavovala pohybové formality, agendu, výmenu peňazí, založil v USA banku pre Slovákov, mal nemalú účasť v podnikateľskej sfére. Stal sa známou osobnosťou aj vo vyšších politických kruhoch. No v čase hospodárskej krízy v Amerike následkom finančných krachov, rôznych podvodov, nežičlivcov a závistníkov Rovniankove podniky utrpeli tak veľké straty, že po zásahu štátnych úradov prišiel o všetko, aj o svoj osobný majetok. Vyčerpaný a sklamaný po 23 ročnej namáhavej práci 26. júla 1911 opustil Pittsburg hmotne i duševne ožobráčený. Odišiel do dobrovoľného azylu s vidinou, že v bohatých zlatonosných krajoch Colorada a Nevady nájde zlato, aby mohol nahradiť všetky dlhy. Bolo to 22 rokov bezútešnej námahy. Ale keď už začalo svitať na lepšie časy, náhle zomrel na infarkt 16. novembra 1933 v Hornitos - Californii. Pozostatky sú uložené v Chicagu.